A vtom mi zrazu skrsne otázka... Či skôr pochybnosť? Musím sa zastaviť. Náradie nechávam na svojom mieste. Postavím sa, pozriem na múr pred sebou, nato otočím zrak do vnútra kostolíka a pýtam sa: Aký zmysel má vlastne táto práca? Nielen moja, ale aj práca ostatných? Práca ľudí, ktorí tu boli predo mnou? Má zmysel zachraňovať stavbu, ktorá tu aj tak či tak o pár storočí nebude? Na čo je to všetko dobré?
Fuuuha, tak aj ja sama začínam byť zneistená týmito otázkami, možno trochu nervózna. Vôbec som ich nečakala.
Ale netrvá to dlho a odniekiaľ sa ozve Hlas. Azda z hlbín mojej duše. Ten Hlas ma tíši a upokojuje. A svojou odpoveďou mi navracia istotu. I keď sa na prvý pohľad zdá, že toto všetko nemá zmysel, treba sa na to pozrieť inak.
Áno, je pravda, že kostolík tu nebude na večné veky. A múry, ktoré sme postavili, s určitosťou raz spadnú. Ale skúsme sa pozrieť aj ďalej. Pozrime sa aj na to, čo oči nevidia.
Tie múry predsa stavajú ľudia. A jedni pri práci rozmýšľajú, dostávajú odpovede na svoje otázky. Zisťujú, že práca ich oslobodzuje od toho, čo ich ťaží, viac spoznávajú samých seba. Druhí sa rozprávajú, a tým vznikajú vzťahy, nové priateľstvá, zažívajú spoločenstvo s inými ľuďmi. Ďalší možno pri tej práci konečne pociťujú, čo to znamená byť užitočným a potrebným. Vedia, že sú prijatí do tímu a že sa dá na nich spoľahnúť. Iní majú radosť z toho, že pokračujú v práci svojich predkov a tým sa s nimi spájajú. A ďalší pri tom naberajú odvahu spraviť rozhodnutie, a tak dať svojmu životu iné smerovanie. Takisto ako ja.
Naozaj, Katarínka je viac než len záchrana ruín kostola a kláštora. Samotná práca na Katarínke dáva iba základ pre veci, ktoré presahujú to, čo môžme vidieť a počuť, čoho sa môžme dotknúť...a dokonca aj toho, čo môžme vysloviť. Sú to poklady, ktoré môžme len zažiť a ďalej si ich v sebe niesť. A to aj tam, kde im "neublíži ani moľ, ani hrdza a kde sa ani zlodeji nedobýjajú a nekradnú..."
Monika Šumichrastová